Služobná cesta do hlavného mesta je veľkým snom každého rukávnika na bani. Tento na ňu čakal takmer dvadsať rokov. Ale jeho čas prišiel. Poctivo si pripravil potrebné dokumenty, večer pred odchodom prežehlil košeľu a pribalil si suchý obed.
V utorok skoro ráno sadol do vlastného auta a poďho na cestu. Ubehla rýchlo. Zaparkoval neďaleko ministerstva a poctivo schôdzoval až takmer do večera. Ledva stihol zjesť svoj chlieb so salámou. Takže len rýchlo kúpil listok na mestskú hromadnú dopravu a na autobusovej stanici šťastne stihol predposledný autobus. Doma sa s pocitom dobre vykonanej práce uložil do postele, aby bol ráno v zamestnaní zase čerstvý.
Ráno náš rukávnik prišiel ku garáži a každý si vie predstaviť jeho zdesenie, keď tam svoju milovanú embéčku nenašiel. Jediné riešenie bolo zavolať na políciu a počkať, či sa ju príslušníkom podarí nájsť a vytrhnúť z ktoviečích zlodejských pazúrov.
V sobotu ráno sa zobudil síce stále bez auta, ale so spásonosnou myšlienkou" "Veď ja som bol predsa autom v Bratislave na služobnej ceste. A späť som išiel autobusom. Takže maryška musi byť niekde tam." Takže sa urýchlene vybral najbližším autobusom na výlet za autom. Úspešne ho našiel. Naštartoval a už si to šinul po vypadovke domov. Príslušník na ceste ho červeným terčíkom poslal ku krajnici tak, ako vačšinu ostatných áut. Až na to, že jeho prekvapil nečakanou otázkou: "Súdruh vodič, ste si vedomý toho, že sedíte v odcudzenom vozidle?"
Banícke príbehy: Služobná cesta
Skleróza je dobrá choroba. Človek sa vždy niečo nové dozvie. Problém je len v tom, že sa pri nej veľa nachodí. A niekedy sa stane aj väčší prúser.