Fero s Jožom popíjali v krčme. Jedon do jednej nohy, druhý do druhej nohy. A potom zase do prvej, a ďalší aby nekrívali. A takto mulatovali až do neskorej noci. Po poslednom autobuse už ani chýru, ani slychu. Stoja pred krčmou a Fero hovorí: "Joj, hik, ako to ja mám ďaleko, až hen, hik, do tretej dediny na kopec. Počuj, ty si tu, hik, domáci, nájdi niekoho, hik, dám päťsto korún, nech ma, hik, odvezie."
Jožovi zasvietili oči, zalomcovala ním chamtivosť a podujal sa ho odviezť sám.
"Ale veď ty si tiež pil. Hik. A naviac nemáš auto."
"Nestrachuj sa, zoberiem káričku, hik, a odtlačím ťa."
A tak aj urobili. Fero sa spokojne viezol, a veru si aj pospal. Veď mu Jožo káričku aj senom vystlal, aby sa mu dobre ležalo. A Jožo, chudák, skoro dušu vypustil, kým tú naloženú káričku odtlačil sedem kilometrov do kopca. Fučal, pomaly triezvel a dochádzalo mu, akú búdi si na seba ušil.
Keď sa vracal, bolo už ráno. A aký bol unavený, tak si na záhumienkoch pre dedinou ľahol do káričky a zdriemol. Keď sa prebral, stál nad ním sused: "Čo že ty tu robíš, Jožko?"
"Ále, bou som toť, do susednej dediny, kreslo zaniesť do opravy."
Nejako sa to však rozkríklo. A odvtedy nášho Joža inak ako Taxikár ani nevolajú.
UDH: Taxík
Veru, my na dedine máme aj taxíky a onakvejšie ako vy v meste. Aj čerstvý vzduch do nich prúdi, aj vtáčiky štebocú....