Hneď na začiatku chcem povedať, že to naozaj nieje spôsobené stavom ekonomiky v ostrovnom kráľovstve. Vinní sú len a len originálni briti. Tí totiž obľubujú rady a vinikajú umením ich tvoriť. Dovoľte mi uviesť niekoľko príkladov ktoré ma k tomuto presvedčeniu viedli.
Letisko
Jeden každý raz, keď letím na návštevu na Slovensko stretávam sa na letisku so zaujímavým úkazom. Pred Check-in miestom mojej obľúbenej leteskej spoločnosti (inak neviem, čo na nich všetci nadávate, veď keď sa vám nepáči tak ich nepoužívajte) je hrča ľudí. Taký všelijako poskrúcaný dvoj-troj rad, ktorý sa snaží zaberať čo najmenej miesta. Oprotistojaci check-in patrí najväčšej anglickej nízkonákladovke, ktorej lietadlo letí kamsi na sever Anglicka. Od toho checkinu vedie kolmý dvojstup, podľa ktorého by sa dali vyrábať pravítka. Ten končí v hrči Slovákov a Angličania, ktorí sa snažia dostať do svojho radu sú nesmierne zmätení a nevedia čo si počať, keď sa do svojho radu už jednoducho nezmestia. A to si neviete predstaviť aký je pre nich neskutočný problém nechať medzeru na prechod ludí k iným checkinom.
Šoférovanie
Musím povedať, že soférovanie v Anglicku ma naučilo trpezlivosti. Dialnice niesú až také hrozné, i keď aj tam sa stane, že v jednom pruhu sa nachádza usporiadaný rad áut a druhý je prázdny, napriek tomu, že tie autá neidú najvyššou povolenou rýchlosťou. Vedlajšie cesty sú však peklo. Ak si nejaký šofér zmyslí, že sa ide kochať okolím, v momente sa za ním vytvorí rad aút, ktoré ho v žiadnom prípade nepredbiehajú. Najhoršie na tom je, že takúto štrúdlu sa neoplatí predbiehať. Ak sa totiž prepracujete na jej začiatok a necháte ju v dialke za sebou, dobehnete ďalšiu, veľmi podobnú, a ďalšiu a ďalšiu.
Nieje tomu tak dávno, čo si moji rodičia boli užiť dovolenku v Anglicku. Jeden večer som zobral otca nech si vyskúša šoférovanie na opačnej strane cesty. Pomaličky sme si to šinuli po jednej takej bočnej ceste, až nás dobehlo ďalšie auto. Otec hodil smerovku a zastal na krajnici. Auto bez rozmyslu zastalo za nami a ja som vytiahol hodinky. Otec nechcel veriť vlastným očiam, keď sa auto pohlo až po takmer dvoch minútach čakania.
Stonehenge
Počas návštevy mojich rodičov som ich zobral na návštevu Stonehenge. Celkom pekné miesto, hŕba kameňov na jednej strane cesty a parkovisko na druhej. Na parkovisku je aj predaj lístkov a podchodom sa prechádza priamo na miesto činu. Keď sme tam boli tak pršalo. Keď sme sa vracali podchodom, všimli sme si ludí, čakajúcich v podchode, kým doprši. Rad. Najzábavnejšie bolo, že na opačnom konci tunela rad pokračoval, a ľudí nezaujímalo, prečo stoja. Jednoducho stáli v rade. Na daždi. A my sme sa nedokázali zdržať smiechu. Aby ste to nebrali tak, že ich ohováram. Mňa len vždy povzbudí, keď vidím tie malé rozdiely :)